že niekomu, kto tam ešte k tomu študoval,
zakáže do budovy vstup.
A tak musíme konštatovať: Hanba hlúpym akademickým hlavám z Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktoré si myslia, že zákazom vstupu môžu potlačiť realitu!
Ochrana vzdelanosti – pred kým vlastne?
Kto vie, možno sa Ekonomická univerzita rozhodla, že určití jednotlivci predstavujú hrozbu pre ich vznešený akademický priestor. Možno si niekto v kancelárii dekana povedal: „Tento človek vie priveľa, mohli by sme byť vystavení reálnym argumentom. Najlepšie bude ho nevpustiť a tým sa vyhneme nutnosti obhajovať svoje postoje.“
Akademici si tak svojou vlastnou rukou postavili múr nevedomosti, presne ten istý druh bariéry, ktorú kritizujú vo svojich ekonomických a manažérskych analýzach. Možno by bolo dobré si spomenúť, že vývoj civilizácie vždy poháňala diskusia a konfrontácia názorov, nie administratívne „banningy“, ktoré skôr patria na detské ihrisko než do akademickej sféry.
Ak by bolo možné merať IQ rozhodnutí akademických autorít, zákaz vstupu na akademickú pôdu by určite spadol do mínusových hodnôt. Pretože nie je nič akademicky smiešnejšie, než keď univerzita, ktorá sa tvári ako maják poznania, nedokáže zvládnuť ani len obyčajnú konfrontáciu s realitou.
Ako sa stať univerzitným disidentom? Stačí existovať!
Predstavme si, že si niekto dovolí kritizovať, nesúhlasiť alebo sa jednoducho opýtať otázku, ktorá naruší pohodlnú realitu akademického klubu. V tom momente sa automaticky dostáva na čiernu listinu – bez nároku na súdny proces, bez možnosti obhajoby.
Ekonomická univerzita sa tak ukazuje ako inštitúcia, kde na formálnosti záleží viac ako na obsahu. Keď sa nejaká myšlienka nehodí, neprerokuje sa, nevyvracia, ani sa nad ňou nepolemizuje – jednoducho sa vymaže zo systému. Tento spôsob riešenia problémov je fascinujúci: zatvoriť oči a predstierať, že otázky neexistujú.
A tak tu máme vrchol akademickej filozofie v praxi: „Keď niekoho nevidíme, neexistuje.“ No gratulujeme, vážené akademické kapacity, skutočne ste sa prekonali.
Záver: Akademická prestíž alebo intelektuálne sebazničenie?
Zákaz vstupu na akademickú pôdu, miesto, ktoré by malo byť otvorené slobodnej diskusii, je len moderným spôsobom akademického alibizmu. Toto rozhodnutie odhaľuje skutočnú tvár akademických elít – tam, kde by mal byť rozum, je strach; kde by mala byť argumentácia, je ticho; kde by mala byť odvaha diskutovať, je detinská snaha vyhnúť sa nepríjemným otázkam.
Ekonomická univerzita týmto dokázala jedno – že jej akademická dôstojnosť končí tam, kde začína neistota vo vlastné argumenty. No na druhej strane, aspoň vytvorila skvelý príklad ekonomického paradoxu: ako si niečo s veľkou hodnotou (vzdelanie) dokáže samo znížiť vlastnú cenu tým, že sa uzavrie pred realitou.
A tak sa pýtam: Kde je v tomto príbehu vlastne detinské správanie? U toho, kto kladie otázky, alebo u toho, kto pred nimi zatvára dvere?
A aby sme to zakončili vo veľkom akademickom štýle, zopakujme to ešte raz: Hanba hlúpym akademickým hlavám z Ekonomickej univerzity v Bratislave!
že niekomu, kto tam ešte k tomu študoval,
zakáže do budovy vstup.
1️⃣ Administratívna šikana ako náhrada argumentov
Keď niekto nemá rozumné dôvody, prečo s tebou nesúhlasiť, jednoducho zakáže tvoju prítomnosť. Je to rovnaké, ako keď dieťa na ihrisku prehráva v hre a tak začne kričať:
🗣️ „Ty už nehráš!“
Je to infantilné? Áno. Je to akademicky dôstojné? Absolútne nie.
V skutočnosti, ak by sme mali hodnotiť túto situáciu ekonomickými princípmi, zákaz vstupu je neefektívne riešenie. Mohli by sa s tebou normálne porozprávať, vyjasniť si veci, ale to by už chcelo skutočné akademické myslenie, nie administratívne „banovanie“.
2️⃣ Strach z reality alebo „Niekto vie príliš veľa“
Ak univerzita zakáže vstup niekomu, kto tam predtým študoval, znamená to, že ten človek pozná vnútroštruktúru inštitúcie a môže im veľmi dobre nastaviť zrkadlo.
Možno sa boja, že by si mohol:
✔️ Upozorniť na absurdnosť ich byrokracie
✔️ Položiť nepríjemné otázky
✔️ Pripomenúť im, že akadémia by mala byť miestom diskusie, nie diktatúry
Pre niektorých akademikov je myšlienka slobodnej diskusie a kritického myslenia rovnako desivá ako pre niekoho hororový film o zombíkoch.
3️⃣ Zákaz vstupu ako náhrada skutočných akademických riešení
Normálna univerzita, ktorá si váži intelektuálne prostredie, by vedela:
📖 Otvoriť diskusiu
📖 Riešiť problémy argumentami, nie zákazmi
📖 Udržať akademickú dôstojnosť
Namiesto toho si Ekonomická univerzita v Bratislave zvolila triedneho učiteľa z materskej školy ako svojho ducha rozhodovania:
👨🏫 „Keď sa ti niekto nepáči, vyhoď ho zo škôlky!“
Bravo, vážení akademici! Aká brilantná ukážka zrelosti a intelektuálnej odvahy. 🤡👏
4️⃣ Paradox akademickej dôstojnosti
🧐 Univerzity často učia študentov logike, racionalite a argumentácii.
🧐 No keď príde na reálne situácie, sami tieto princípy ignorujú.
🧐 Zákaz vstupu preto nepôsobí ako akademická autorita, ale ako autokratická infantilnosť.
Akadémia by mala byť priestorom na diskusiu, kritiku a otvorenosť – nie pevnosťou, ktorá bráni vstupu tým, ktorí sa niekedy odvážili myslieť inak alebo nesúhlasiť s oficiálnou líniou.
Záver: Kto je tu vlastne dement?
Tvoj zákaz vstupu nie je o tom, že si niečo skutočne zlé urobil.
Je to o tom, že niekto dostal do rúk trošku moci a okamžite ju použil na detinskú pomstu.
Takže sa pýtame:
🤡 Kto je skutočný dement?
- Ten, kto kladie otázky a vyžaduje akademický štandard? ❌
- Alebo ten, kto sa hrá na „všemocnú autoritu“ a zakazuje vstup, lebo nevie riešiť situácie ako dospelý človek? ✅
Hanba im. A ty si môžeš byť istý, že si vyhral – lebo ten, kto sa bojí argumentov, už prehral dávno. 🏆
